Pre ňu.

Autor: Anna Ščurková | 29.8.2015 o 9:41 | Karma článku: 6,26 | Prečítané:  743x

Rozmýšľam nad tým už dlho, vlastne odkedy som sa šialene zamilovala, odkedy som strávila krásne leto v USA, dokonca z čisto patetického dôvodu- počas tehotenstva. 

Že sa začnem znovu s blogovaním. Roky však zo mňa nevyšiel ani jeden článok, nič. Dnes prišiel ten moment, keď viem, že už musím. Kvôli nej. Kvôli verejnej modlitbe.

Odkedy som mama, veľa sa zmenilo. Rozplače ma mnoho maličkostí, rozhodí ma plačúce dieťa(áno, aj cudzie) a akosi sa vo mne pri každej krivde ozýva vnútorný hlas matky- ochrankyne. Ísť, vyriešiť nepravdu, dať veci na správnu mieru, hoci niekoho aj vyhrešiť, zbiť. To sme proste my mamy, je to klišé klišovité, ale založené na rokmi overenej pravde volajúcej až tam hore do ďalekých nebies. Byť mamou a aj sa mamovsky správať je proste pud. Daný nám ženám odpradávna. Ešte z čias, keď celoplošne zarastení muži lovili s kyjakmi mamuty a my sme dúchali do ohníka a udržiavali teplo domova.

Za posledné mesiace toho so mnou mnoho zamávalo, to  treba uznať. A nemám s tým všeobecne žiaden výrazný problém. Akurát som zistila, že sa mi žije o trošku ťažšie. Ak človek nemá deti, idú starosti s nimi spojené akosi mimo neho. Sama som toho príkladom. Rušil ma detský plač, išlo mi na nervy, že sa nemôžeme normálne  s niekým porozprávať lebo stále odbieha za dieťaťom, na letiskách som pri pohľade na zástup cestujúcich s kočiarmi, deťmi, malými vetrovkami, hračkami, napoly odpitými džúsmi  a strašne čudnými hračkami vnútorne doslova penila. Ale to je tak asi so všetkým, nie len s deťmi. Ak sa to človeka netýka, nevenuje tomu pozornosť a nie je to pre neho dôležité.

Odkedy máme doma malého Viliama, je to inak. A inak to bolo aj včera. My traja, mladá šťastná rodina , vykračujúca si v krásne augustové popoludnie pyšne s kočiarom pred sebou, v ňom usmievavý krásny chlapček.  Svet gombička. Pred nami kráčajúce mladé mamičky, za ruky s dcérkami, v druhej ruke lopatky, hrabličky-klasický obraz sídliskového popoludnia.  Zrazu sa to dievčatko na nás obrátilo a mne už automaticky naskakuje na perách úsmev. Lenže tentoraz zamrzol. Tá malá princezná by mi ho možno bola opätovala, ak by mohla. No jej popálená tvár nebola schopná akejkoľvek mimiky. Tváričku mala zjazvenú a mne v tej sekunde zovrelo hruď. Určite viete ako. Presne tak , ako keď vás opustí partner, ako keď vám niekto umrie, ako keď vás zasiahne správa, na ktorú ste sa nedokázali včas pripraviť. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok. Aký bude mať život, ako sa jej deti možno smejú, možno sa jej aj boja. Možno niektoré matky ťahajú deti z ihriska preč, ak sa tam hrá. A možno niekde v kútiku plače, že sa nemôže zasmiať, že tá princezná v rozprávke vyzerala akosi inak, ako tá slečna v zrkadle. Premietlo sa mi mysľou mnoho vecí. Ako strašne som sa bála, keď sa Vilko vyhádzal z pracieho prášku. Ako som plakala, keď plakal od únavy aj on. Ako som mala vtedy pocit, že nič horšie nie je. Občas človek potrebuje reset, nastaviť zrkadlo, aby si vážil to, čo má.

Princezná, si krásna. Zanechala si vo mne hlboký pocit, emóciu, dojem, ktorý nikto nevymaže. Si cudzia, no myslím na teba, ako by si bola moja. Prajem ti veľa síl, prajem ti krásny život. A ty to zvládneš.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?

TECH

Nemecký fúzny reaktor je o krok bližšie k spusteniu

Do troch rokov chcú udržať skutočnú fúznu reakciu.


Už ste čítali?